ANNIE LOBERT – O UKRADNUTOM A VRÁTENOM SRDCI

            Na svojho otca si pamätám ako na človeka, ktorý neustále zúril. Vždy, keď prišiel domov, bol naštvaný a vystresovaný a ja som všetko brala osobne. Na strednej škole mi chlapci venovali pozornosť, a keďže od otca sa mi jej nedostávalo, lákal ma každý kompliment a každý chlapec, ktorý o mňa prejavil záujem.
            V škole som stretla chlapca, ktorý mi ukradol srdce. Povedal mi, že ak sa s ním vyspím, ožení sa so mnou. Že prežijeme spolu celý život, budeme mať deti. A ja som vzala celé svoje srdce a dala ho tomu chlapcovi.
            Ale zistila som, že spal aj s niektorými ďalšími mojimi kamarátkami - bol to pre mňa šok. Strednú školu som skončila so zlomeným srdcom a na druhý deň po záverečných skúškach som odišla od rodičov.
            Pamätám sa, ako som mávala mame, keď som mala osemnásť a otcovi, sediac vzadu v aute. Vedela som, že domov sa už nikdy nevrátim.
            Došla som do nádherného mesta Minneapolis. Chcela som študovať na univerzite, no zistila som, že potrebujem tri zamestnania, aby som si dokázala zaplatiť ubytovanie a kúpiť auto. Zároveň som chcela mať krásne šaty a chodiť do klubu, páčiť sa mužom. A tak trochu som tiež dúfala, že by som mohla stretnúť aj nejakého bohatého, ktorý by sa o mňa staral ako princ o svoju princeznú.
            Do nočných klubov som začala chodiť s priateľkou. Mali sme falošné občianske. Raz, keď sme tak vošli, prišli k nám muži – na rukách rolexky, značkový odev, kupovali nám drinky. Pozrela som na priateľku: „Títo chlapíci majú prachy.“ Mojej priateľke sa jeden z tých mužov zapáčil. Povedala som jej: „Zober si jeho prachy.“
            Odišla s ním na Havaj. Ja som ďalej makala v troch zamestnaniach. A ona mi zrazu zavolala: „Počúvaj, som na pláži. Mám kabriolet Corvetu a v ruke mobil. Musíš sem prísť.“ Nemala som odvahu sa jej spýtať: „A čo tam robíš?“ Od začiatku som tušila, že tam niečo nehrá. Ale vidina možnosti mať krásne veci a koniec koncov aj peniaze, ktoré som nikdy nemala, konečne byť niekým dôležitým – všetko toto bolo silnejšie ako opatrnosť.
            Pricestovala som za ňou. A hneď v prvú noc, na pláži Waikiki, sme sa ja i moja priateľka predali nejakým japonským klientom. V ten deň sa stala zo mňa prostitútka.
            Bolo to, akoby som si navliekla na seba obruč, a nedokázala som ju zo seba zvliecť. 3,47 USD na hodinu ma už nelákalo. Postupne som zisťovala, že dokážem zarobiť stovky, ak nie tisíce dolárov, keď budem predávať seba. 500 USD na hodinu a nič viac, žiadny vzťah.
1 000 USD na hodinu. Raz som dostala až 2 000 USD na hodinu... Dalo mi to úžasnú moc. O pár mesiacov neskôr som začala tancovať.
            Raz som stála na pódiu, keď zrazu vošiel muž a položil mi k nohám balík stodolároviek. A tak som tancovala len pre neho. Pozrel na mňa a povedal: „Si taká inteligentná, fakt sa mi páčiš.“ Povedal veci, ktoré som tak veľmi potrebovala počuť od svojho otca. A dodal:  „Vlastne myslím, že som sa práve do teba zaľúbil.“
            Rozhodla som sa, že sa presťahujem za ním, do Las Vegas. Vyšla som z lietadla a hneď v tú noc som vzala pár klientov, ktorí mi zavolali. Keď som prišla k nemu, povedal mi: „Vyklop tie prachy!“ Správal sa ku mne úplne inak ako vtedy, keď som preňho tancovala. Ale ja som sa nedala. Chmatol ma za vlasy. Začal ma škrtiť. Sotil ma na verandu, padla som na kolená a on ma začal kopať. „Toto je kupliarstvo, ty kurva! Budeš robiť pre mňa!“ Udrel ma po tvári. „Toto je realita - budeš mi platiť!" Zlomil mi nos i rebrá. Z princa sa stala temná sila. „A ak sa pokúsiš utiecť, zabijem ťa.“ V tú noc niečo vo mne zomrelo.
            Nasledujúcich päť rokov som strávila s týmto pasákom. Vždy, keď ma udrel, škrtil alebo znásilnil alebo mi priložil k hlave zbraň a nútil ma robiť veci, ktoré som nikdy robiť nechcela, jednoducho som to urobila. Urobila som to preto, lebo som mala strach.
            Ochorela som na rakovinu. Mala som Hodgkinov lymfóm. Chodila som na chemoterapiu, stratila som vlasy. Brala som silné lieky na bolesť, stala som sa od nich závislá. To ma priviedlo ku kokaínu. Ku klientom som chodila s parochňami na hlave. Viem, že niektorí ma volali „rakovinová kurva“ – prepáčte, že to takto musím povedať.
            Pamätám sa na jeden okamih, ako som ležala v posteli v jednom pochybnom moteli a pozerala sa na svoj obraz v zrkadle. Myslela som, že Boh sa na mňa hnevá. Šla som do sprchy a drhla som si celé telo. Myslela som si, že nikdy nebudem čistá.
            Raz v noci som sa rozhodla, že si šľahnem väčšiu dávku kokaínu, akú som kedy mala, pretože som chcela vymazať všetku bolesť - bolesť z rakoviny, bolesť z toho, že mi počas troch mesiacov zomreli strýko, sestra, starý otec, že som na stredozápade nechala rodinu, priateľov, autá, že som strácala všetko....
            Vpichla som si kokaín a spadla som. Akoby som úplne oslepla. Celá izba bola vo tme. Svetlo, ktoré bolo v tej izbe, zrazu stemnelo. A ja som tam ležala a cítila, akoby bol nado mnou prítomný démon. Mala som strašný strach a inštinktívne som vedela, že stojím na prahu smrti.
            A zrazu som uvidela svoju rodinu. Videla som svoj pohreb. Bola som v rakve a všetci plakali. Utierali si tvár a hovorili: „Bola to len prostitútka.“
            Vtedy som povedala: „Bože, prosím, zachráň ma. Neviem, či si skutočný, ale ak si, ja nechcem zomrieť.“
            Precitla som. Lekár, ktorý bol pri mne prítomný, ma chytil za ruku a povedal: „Máte šťastie, že ste to prežili. Máte vo svojom tele toľko drogy, mladá dáma, že by ste mali byť mŕtva. S vami musí byť Boh!“ A na mňa zostúpil taký pokoj, aký som predtým v živote necítila.
            Vedela som, že Boh moju prosbu vypočul. Že som od neho dostala druhú šancu. Keď mi bolo lepšie, začala som čítať Bibliu. No do kostola som sa bála ísť. „Veď som bývalá prostitútka... Ako sa ľudia budú na teba pozerať? Prijmú ťa medzi seba?“ kládla som si otázky. Časom som sa do kostola odvážila prísť a ľudia ma prijali.
            Boh ma začal vo vnútri uzdravovať. Odovzdala som mu všetku svoju minulosť. Snažila som sa žiť nový život v Kristovi. Uverila som, že pre neho som opäť krásna a čistá, ako panna. Toto poznanie mi prinieslo veľký pokoj.
            Raz sa stalo – keď som vysávala dom – že som akoby začula slová: „Annie, chcem, aby si sa vrátila na ulicu, a chcem, aby si povedala dievčatám, že žijú v otroctve a že ich milujem.“
            Takto som bola povolaná opäť sa vrátiť na ulicu. Ale tentokrát ako tá, ktorá hovorí o Božej láske a o vykúpení, ktorým Ježiš z nás zmyl špinu všetkých našich hriechov.

Stratené malé dievčatko
myslela, že ju nikto nemá rád
myslela, že ju nikto nechce
Ušla zo svojho hradu
Ale Boh ju stretol na tej tmavej ceste.
Povedal: „Môžeš prísť domov... teraz, som presne tu a bol som tu celý čas.“
Vykúpenie, vykúpená, oslobodená.
Toto je môj život.
Jeho láska.